Dostavník: ako fungoval a ako sa v ňom cestovalo
Dostavník: ako fungoval a ako sa v ňom cestovalo

Dostavník bol verejný koč so štyrmi kolesami, ktorý vozil platiacich cestujúcich a menšie zásielky po pravidelnej trase a podľa cestovného poriadku. Ťahali ho zvyčajne štyri kone, niekedy šesť. Celú cestu by kone nevydržali, preto sa trasa delila na úseky dlhé zvyčajne 10 až 15 míľ, teda zhruba 16 až 24 km. Na konci každého úseku, väčšinou pri hostinci, čakal oddýchnutý záprah, teda kone zapriahnuté spolu do jedného vozidla. Podľa týchto úsekov, anglicky stages, dostal dostavník svoj anglický názov stagecoach.

Ani výmena koní nerobila z dostavníka rýchly spôsob cestovania. Do konca 18. storočia išiel v priemere asi 8 km za hodinu a za deň prešiel približne 100 až 110 km. Pohodlie a rýchlosť priniesli až lepšie cesty a zavesenie skrine, v ktorej sedeli cestujúci: najprv na kožených remeňoch, neskôr na oceľových pružinách. Keď v 30. rokoch 19. storočia začali jazdiť vlaky, dostavníky z hlavných trás postupne zmizli. Na modeli dostavníka si môžeš prezrieť to, čo z neho robilo cestovný stroj: zavesenie skrine, otočnú prednú nápravu a miesta pre cestujúcich aj batožinu.

Ako dostavník fungoval: kone, kolesá a zavesenie

Dostavník spájal tri riešenia, bez ktorých by ťažký koč plný ľudí po vtedajších cestách ďaleko nezašiel: záprah, ktorý ho ťahal aj brzdil, podvozok, ktorý dokázal zatočiť, a zavesenie, ktoré tlmilo otrasy.

  • Záprah a oje. Kone boli zapriahnuté po dvojiciach. Predná dvojica viedla, zadná bola najbližšie pri koči a ťahala ho za oje, drevenú tyč pripojenú k prednej náprave. Dolu kopcom sa zadné kone opreli do remeňa okolo zadku, ktorý bol spojený s ojom, a koč tak spomalili. Americké dostavníky typu Concord mali navyše drevené brzdové špalky, ktoré kočiš pákou pod nohou pritláčal na železné obruče zadných kolies.
  • Otočná predná náprava. Náprava je os, na ktorej sa otáčajú dve kolesá. Zadná náprava bola pevne spojená s podvozkom, predná sa otáčala okolo zvislého čapu uprostred. Keďže oje viedlo k prednej náprave, kone ju pri zatáčaní natočili do nového smeru. Predné kolesá bývali menšie ako zadné, aby sa pri zatáčaní zmestili bližšie pod voz a koč sa otočil na menšom priestore.
  • Zavesenie skrine. Skriňa, v ktorej sedeli cestujúci, nebola na najstarších vozoch odpružená vôbec. Neskôr visela na hrubých remeňoch z niekoľkých vrstiev kože, ktoré viedli pod jej dnom a boli upevnené na podvozku. Skriňa sa na nich hojdala dopredu, dozadu aj do strán a tlmila tak nárazy od kolies. Mark Twain v knihe Roughing It z roku 1872 prirovnal americký dostavník Concord ku kolíske na kolesách.

Oceľové pružiny sa na vozoch objavili už koncom 17. storočia, rozšírili sa však až neskôr. Anglický výrobca kočov Obadiah Elliott si v roku 1804 patentoval eliptické listové pružiny, teda dva oblúky z oceľových pások spojené na koncoch. Skriňa pri nich ležala na pružinách pripevnených k nápravám a ťažký pozdĺžny trám pod vozom už nebol potrebný. Na hladších anglických cestách pružiny remene nahradili. V Amerike, kde boli cesty často len vyjazdené chodníky, naložený koč na hrboľoch tlačil pružiny až do podvozku a tie nevydržali, preto tam výrobcovia zostali pri remeňoch.

ZavesenieAko drží skriňuČo cítil cestujúciKde sa udržalo
bez pružínskriňa leží priamo na podvozkukaždý náraz kolesa na výmolinajstaršie vozy
kožené remeneskriňa visí na vrstvených remeňoch pod dnomhojdanie dopredu, dozadu aj do strán; pretrhnutý remeň bol častou poruchouamerické dostavníky Concord, na zlých cestách až do 20. storočia
oceľové eliptické pružinyskriňa leží na pružinách pri nápraváchpokojnejšiu jazdu, ktorá na dobrej ceste mohla byť rýchlejšiaväčšina britských kočov po skončení Elliottovho patentu

Ako vyzerala cesta dostavníkom a prečo trvala dlho

Cesta dostavníkom znamenala plný voz, pevný cestovný poriadok a zastávky. Vo vnútri sedeli zvyčajne štyria až šiesti cestujúci, ďalší sa viezli na streche a jeden aj na kozlíku, vyvýšenom sedadle kočiša vpredu. Batožina išla na strechu alebo do schránky vzadu. Na britských poštových kočoch stál pri schránke s poštou vzadu ozbrojený strážca.

Výmena koní na stanici bola krátka, cestujúci sa však zastavovali aj v hostincoch na jedlo, na pohárik alebo na noc. V Amerike, kde boli cesty horšie, sa ľudia tiesnili na tvrdých laviciach, a keď kone na ťažkých úsekoch išli krokom, časť cesty radšej prešli pešo vedľa voza. Prečo cesta trvala dlho, vysvetľujú tri veci:

  • Tempo koní. Záprah s ťažkým kočom išiel do konca 18. storočia v priemere asi 8 km za hodinu. Čerstvé kone na staniciach udržali tempo, no každá výmena a zastávka predĺžila celkový čas.
  • Cesty. Nespevnené cesty s vyjazdenými koľajami spomaľovali voz a v daždi či mraze sa po nich často nedalo cestovať vôbec. Keď v Anglicku pribudli udržiavané mýtne cesty a povrch z drveného kameňa, priemerná rýchlosť vzrástla zo zhruba 10 na 13 km za hodinu.
  • Zavesenie. Neodpružený alebo na remeňoch zavesený koč sa na výmoľoch silno otriasal a hojdal. Rýchlosť dostavníkov rástla až vtedy, keď sa k lepším cestám pridali oceľové pružiny.

Ako sa cestovanie postupne zrýchlilo, ukazujú tieto anglické trasy:

TrasaRokČas cesty
Cambridge – Londýn1750približne 2 dni
Cambridge – Londýn1820menej ako 7 hodín
Bristol – Londýn, pošta jazdcami na koňochpred rokom 1784až 38 hodín
Bristol – Londýn, prvý poštový koč178416 hodín
Londýn – Liverpool, asi 350 km, aj cez noc1836z 19.30 do 16.50 na druhý deň, priemer asi 16 km za hodinu

Prečo dostavník vytlačila železnica

Železnica vzala dostavníku to, na čom stál jeho obchod: rýchlosť a poštu. Dostavníky a poštové koče nedokázali konkurovať rýchlosti vlakov a pošta sa čoskoro presunula na koľaje. Lokomotíva navyše nepotrebuje každých pár desiatok kilometrov čerstvý záprah.

Medzi Liverpoolom a Manchestrom vozila železnica poštu prvý raz 11. novembra 1830. Začiatkom 40. rokov 19. storočia už väčšina dostavníkov, ktoré vyrážali z Londýna, nejazdila. Dostavníky sa udržali tam, kam koľaje ešte neviedli: v odľahlých krajoch Anglicka do 50. rokov 19. storočia, vo Francúzsku miestami až do príchodu autobusov. Cez celé Spojené štáty jazdili, kým v roku 1869 nedokončili železnicu z východného pobrežia na západné, a americké dostavníky Concord zostali v bežnej prevádzke až do 20. storočia.

Dostavník teda nezanikol naraz. Ustupoval trať po trati, tak ako pribúdali koľaje. Ako funguje stroj, ktorý ho nahradil, nájdeš v článku Parná lokomotíva: ako para roztočí kolesá a čo ukáže model.

Čo si všimnúť na modeli dostavníka

Drevený model dostavníka neukáže, ako rýchlo išiel, ukáže však, ako bol postavený. Čo presne tvoj model napodobňuje, zistíš z jeho návodu a obrázkov. Pri prezeraní si všimni tieto miesta:

  • Zavesenie skrine. Pozri sa zboku pod skriňu a hľadaj remene alebo oblúky pružín medzi skriňou a podvozkom. Potom jemne zatlač prstom na roh skrine. Ak sa skriňa pohne a vráti sa, model napodobňuje odpruženie. Ak sa nehýbe, zavesenie je len naznačené tvarom a ďalej na skriňu netlač, aby si neuvoľnil spoje.
  • Predná náprava. Pomaly natoč oje alebo prednú časť podvozku do strany. Ak sa predná náprava otáča okolo čapu a zadná ostáva rovno, model zatáča ako skutočný koč. Porovnaj aj veľkosť kolies: menšie predné kolesá sa pri zatáčaní zmestia bližšie pod voz. Keď náprava ide ťažko, zastav a pozri do návodu, či sa má otáčať, skôr než ju natočíš ďalej.
  • Prenos pohybu. Ak má model mechanizmus, napríklad hrací strojček, posuň ho pomaly po stole a sleduj, ktoré koleso alebo os sa otáča spolu s mechanizmom. Tam, kde sa ozubené koleso dotýka osi, sa pohyb kolies prenáša do mechanizmu. Keď mechanizmus pri jazde stojí, kolesá sa možno šmýkajú po stole alebo prevod niečo blokuje.
  • Miesta pre ľudí a batožinu. Nájdi kozlík vpredu, dvere skrine, schodík na nastupovanie a schránku alebo plošinu na batožinu. Každá z týchto častí zodpovedá niečomu z cesty dostavníkom: kozlík kočišovi, skriňa a strecha cestujúcim, schránka kufrom alebo pošte.

Ak sa kolesá alebo náprava na hotovom modeli točia ťažko alebo sa mechanizmus zasekáva, postup hľadania trenia nájdeš v článku Mechanizmus sa zasekáva: ako nájsť trenie a odstrániť ho.

Tieto časti si môžeš prezrieť napríklad na modeli Drevené mechanické 3D puzzle - Dostavník ROKR AMKA1. Podľa popisu v obchode sa dá ťahať, riadi sa až o 25 stupňov doľava aj doprava a počas jazdy hrá melódiu Greensleeves. Má aj schodíky na nastupovanie, otvárateľný úložný box a dvere. Podľa údajov v obchode je určený od 14 rokov.

Drevené mechanické 3D puzzle - Dostavník ROKR AMKA1

Drevené mechanické 3D puzzle - Dostavník ROKR AMKA1

  • Počet dielov: 199
  • Čas skladania: 4 h
  • Náročnosť: 3

Pozrieť stavebnicu

Časté otázky

Prečo sa dostavníku po anglicky hovorí stagecoach?

Cesta sa delila na úseky, anglicky stages, dlhé zvyčajne 16 až 24 km. Na konci každého úseku dostal dostavník čerstvé kone.

Ako rýchlo išiel dostavník?

Do konca 18. storočia v priemere asi 8 km za hodinu. S lepšími cestami a oceľovými pružinami sa zrýchlil a v roku 1836 išiel z Londýna do Liverpoolu v priemere asi 16 km za hodinu vrátane výmen koní.

Kedy prestali dostavníky jazdiť?

Z hlavných anglických trás ich od 30. rokov 19. storočia vytlačila železnica. Tam, kam koľaje neviedli, jazdili ešte desaťročia, v Spojených štátoch niektoré až do 20. storočia.